Jej meno poznajú nielen čitatelia Života víry, ale aj širšia čitateľská verejnosť. Vydala už niekoľko vlastných knižiek zamyslení a mini príbehov zo života, ktoré vedia pohladiť dušu, vyčariť úsmev na tvári aj v situáciách, ktoré na prvý pohľad nútia k plaču, vedia vytvoriť atmosféru, kedy sa človeku žije a dýcha akosi krajšie. Vníma svet svojimi očami - citlivo romanticky, farebne poeticky, ale zároveň aj žensky prakticky.
Keď som sa jej spýtala, o čom by nechcela v rozhovore hovoriť, príjemne ma prekvapila odpoveďou - neexistuje nič, o čom by nemohla rozprávať (v skrini vraj neskrýva žiadnych kostlivcov). Sama seba nazýva extrovertným sangvinikom. Medzi nedostatkami o sebe uvádza, že je netrpezlivá, rada dlho spí, hovorí niekedy rýchlejšie ako myslí a mala by asi viac načúvať...
Na pozvanie manželov Wiesnerovcov prijala aj so svojou rodinou (manželom Otom a dvoma dcérami Aničkou a Adelkou) pozvanie na našu tohtoročnú zborovú dovolenku do Hronca.
Dámy a páni - Hana Pinknerová.
• Hovorí sa, že na človeka sa podpísalo aj jeho detstvo. Aké bolo to tvoje?Spokojné, prežité s rodičmi, mladším bratom, babičkou, dedom a prababičkou v krásnom dome s nádherným výhľadom na rieku Dyje. Detstvo, to je pre mňa predstava záhrady, prechádzky s rodičmi, bezpečie, pokoj. Bola som slušne vychované katolícke dievča, od 13 rokov som hrala v kostole na organ, páčilo sa mi to, ale nikdy som nepochopila, že vzťah s Ježišom mám brať osobne.
V rodnom Znojme som vychodila ZŠ i gymnázium. Práve na gympli sa začalo prejavovať, že ma priťahuje umelecký svet, že som „potměšilý“ organizátor. Hrala som v školskej kapele, viedla som krúžok básnikov a literátov, písala som triednu kroniku. No a keď bolo treba u riaditeľa žehliť „průšvih“, vždy som išla ja...
• Vysokú školu pedagogickú si si vybrala, lebo si chcela učiť?Aprobácia čeština a hudobná výchova bol cieleným kompromisom, počas štúdia sa to vždy preklopilo raz na jednu, raz na druhú stranu, čo sa týkalo záujmu. Spočiatku som aj chcela učiť, ale vedúci mojej diplomovky sa ma opýtal, či to s tým učením myslím vážne. Začudovane som odpovedala, že áno. On sa zasmial, vraj vie o zaujímavom mieste, aby som to zvážila, no a ja som to rada urobila. Išlo o redaktorské miesto v časopise Opus musicum, kde som robila 5 rokov na čiastočný úväzok. Popri tom som postupne bola korepetítorka v divadle a archivárka štátnej filharmónie, robila som aj na krajskom kultúrnom stredisku, tiež som učila. S manželom (ktorý študoval na konzervatóriu) sme si založili firmu na umývanie okien, a tak sa vlastne začala naša podnikateľská éra. Doobeda som bola redaktorkou, poobede som umývala okná, večery som trávila na koncertoch a v noci som písala. Bolo to vyčerpávajúce. Vtedy sme si ale zarobili na byt, aparatúru, nástroje, vybavenie.
• Ako sa ti podarilo do tohto kolotoča vpašovať Boha?Roky sme duchovne hľadali. Makrobiotika, vegetariánstvo, jóga... stretávali sme sa s divnými ľuďmi, čítali divné knihy, chodili k Mormonom... Raz nás oslovil jeden kamarát a my sme pocítili, že túžime úprimne spoznať Boha. Považovali sme sa za celkom spravodlivých, necítili sme potrebu nápravy, on však trpezlivo vysvetľoval a priviedol nás do malej kresťanskej skupinky, kde sme to celé zavŕšili verejným vyznaním. Bolo to logické vyústenie nášho hľadania. Vyskúšali sme všetko možné, ale nič nebolo to pravé. Bolo lákavé naozaj Mu odovzdať svoj život, všetko, čo sme, čo máme, so všetkým skončiť a položiť Mu to k nohám, aby nám to mohol vrátiť späť. (A to sa aj stalo!) Bolo to naozaj atraktívne a voňalo to životom. Otík pochádzal z neveriacej rodiny a Ježiš ho začal inšpirovať aj ako životný vzor a chcel Ho viac spoznať.
V spoločnosti, kde sme sa obrátili, nám všetko duchovné predkladali veľmi rýchlo – ako to prijali oni. Pripadalo nám to podozrivé, nie vždy podľa Biblie. Začali sme v Biblii hľadať sami odpovede na naše otázky a boli sme zvedaví, či k nám bude Boh konkrétne hovoriť. Rok po našom obrátení sa zbor rozdelil a my sme viedli jeho polovicu. Boli sme vtedy „nafúkaní charizmatici“, čo si mysleli, že vedia všetko. Prišla však rana... Smrť nášho prvého dieťatka...
• Ako sa dá v takejto situácii ďalej žiť? Nezanevreli ste na Boha?Prežili sme ozajstnú pokoru. Veľké myšlienky o viere zrazu spľasli, nevedeli sme, ako ďalej veriť. Nikdy sme to však Bohu nevyčítali. Len sme to nechápali. Hanbila som sa ísť na miesta, kde som predtým svedčila. Mučili ma otázky typu – ako ste sa za to svoje dieťatko modlili?
O tri roky sa nám však narodila Anička a o ďalšie tri Adelka.
V tej dobe sme viedli zbor. Päť rokov rástol, fungoval, poriadali sme celoštátne konferencie pre kresťanských umelcov a stali sa súčasťou KS. Potom Oto vedenie predal vyštudovanému pastorovi a išiel sa venovať hudobníkom.
• Vrátim sa ešte k Tvojmu učeniu. Neláka ťa učiť deti aj dnes?
Učenie ma vždy bavilo, ale momentálne popri veciach, čo robím, by som to asi nezvládla. Navyše sa bojím učiteľskej deformácie .
• Píšeš, organizuješ..., robíš mnoho vecí. Je ešte niečo, o čom snívaš, že by si robila?Neviem o žiadnom takom sne, lebo všetko, čo robím, ma aj baví.
• Kde čerpáš inšpirácie pre svoje knižky?V každodennom živote. Ísť so mnou na kávu znamená ocitnúť sa v literatúre. Vždy sa spolieham, že mi nápady pošle Boh a On to naozaj robí. Je to o dôvere.
• Študovala si aj literatúru. Ako vnímaš z kresťanského pohľadu klasiku? Mnohí po obrátení svoje knižnice od takýchto diel riadne pretriedili...Potrebujeme poznať klasiku. Umenie rezonuje s našou dušou. Aj cez knihy sa môžeme o sebe veľa dozvedieť. A či vyhadzovať knihy? Podľa toho, čo povie Boh. Niekto to potrebuje, niekto nie. Nie je na to jeden princíp. Každý musí počúvať, čo mu Boh hovorí...
• Ako si vieš najlepšie oddýchnuť?Rada spím, rada chodievam na kávu do pekných kaviarní, s manželom si rada vyjdem na prechádzku do lesa, milujem záhrady, parky, mám predplatené koncerty vážnej hudby.
Raz týždenne si spolu tiež vyjdeme na kávu. Voláme to rodičovské združenie, pretože som mu do žiackych knižiek dcér počas domácej školy písala pozvánky... V kaviarni je pokoj, nie je tu nevyžehlené prádlo, netreba tu umývať okná, nikto sem netelefonuje... Pracujeme spolu doma, komunikujeme dosť, no toto je rituál, ktorý by sme si chceli zachovať.
• Čo si odnášate domov z tejto návštevy Slovenska?Prišli sme sem na pozvanie Wiesnerovcov, s ktorými sme sa zoznámili na konferencii Aglow v Partizánskom. Spoznali sme tu kopec nových ľudí, zažili množstvo inšpirujúcich rozhovorov. Bolo to pre mňa krásne a dojemné. Od začiatku sme sa pýtali Boha – prečo sme práve tu. A myslím, že sme na niečo prišli...
Ja som mohla vyučovať. Veľmi ma baví hovoriť, prinášať svoj pohľad na Božie veci. Ota mohol hrať s Igorom, venovať sa mladým muzikantom z kapely, bolo to pre neho potešenie. Slovákov vnímam oproti Čechom ako menej organizovaných, ale otvorenejších a srdečnejších. Dúfam, že vzťahy, čo sme tu nadviazali, sú len začiatkom...
-bk-
Žádné komentáře:
Okomentovat